V tráve vychodený chodník

Autor: Miroslav Surmanek | 30.8.2012 o 16:14 | (upravené 30.8.2012 o 17:19) Karma článku: 4,17 | Prečítané:  375x

Keď som ešte chodil do základnej školy, na rohu medzi blokmi bol v tráve vychodený chodník. Skratka. Chodil som tou cestou deň čo deň. Nie však skratkou. Ale normálne naokolo. Pritom som vždy pozoroval ľudí, ktorí si to strihli skratkou. Že po nich na zemi kadiaľ prešli ostala spúšť ich vôbec netrápilo. Ani len nenarušilo pokojnú pravidelnosť ich chôdze.

 

Skratku som si začal všímať niekedy v období, kedy vyšla pesnička od skupiny U2 „The ground beneath her feet". Nejako som si to dával do súvisu. Prechádzal som popri nej každé ráno cestou do školy, kde sme sa vtedy učili o Atillovi, ktorého noha vraj keď niekam stúpila, tak tam tráva nerástla sedem rokov! Stále som sa pritom držal bokom od skratky a pozoroval som jej premeny v časopriestore. Tam, kde pôvodne rástla tráva, bola tvrdá, utlačená zem. Udupaná zem bola pevná dokonca aj keď pršalo. Stekala po nej špinavá dažďová voda. Nijako ju však nenarušila. Stekala po povrchu a vylievala sa na chodník, po ktorom chodievali ľudia, ktorí vychodenú „jazvu" na tvári trávnika z vlastnej vôle obchádzali.

Takýchto skratiek bolo v meste neúrekom. Mňa však upútala práve tá, ktorú som mal dennodenne na očiach. Aj keď sa od ostatných veľmi nelíšila. Všetky boli rovnako škaredé. Táto však pre mňa bola „primus inter pares". Možno preto, že som si na ňu zvykol, mi nepripadala cudzia. Zvláštne, čomu všetkému sa dá privyknúť. Z videnia som poznal ľudí, ktorí ju v priebehu tých rokov „udržiavali". To, že som sa tomuto kvalitne udupanému kúsku našej vlasti dlhodobo vyhýbal, som samozrejme nepovažoval za dôvod, prečo by sa aj ostatní mali správať podobne. Určite to nebol dostatočný dôvod, prečo by sa každý mal držať normálnej cesty a nevstupovať tam, kam by sa nemalo. Ešte tam bol aj taký nízky plôtik. Ale o tom tu nebudem písať. Situácia za plôtikom už bola vyššie dostatočne popísaná. Alebo ak chcete, dostatočne vychodená. Ďalej to rozoberať netreba.

Prejdem teda radšej, takpovediac v skratke, ďalej. V tom čase som sa v nejakom časopise dočítal o fotografickej súťaži. V rámci nej mali súťažiaci poslať do redakcie fotografie Slovenska. Súťaž nazvali „Slovensko našimi očami". Bolo to aj s nejakým podtitulom, ale to si už presne nepamätám. Fotoaparát som nemal, čo dosť výrazne znižovalo moje šance. Predsa len, vo fotografickej súťaži sa to môže ukázať ako dosť podstatný hendikep. Ale vravel som si, že ak by som sa tej súťaže zúčastnil, poslal by som tam fotku „svojej" skratky. Vymyslel som si pre ňu aj názov. Mala sa volať: „Ja som cesta, pravda a život." Áno, pozorný čitateľ správne odvodzuje, že som v tej dobe navštevoval aj hodiny náboženstva. Veď nielen Attilom je človek živý. Nech je, ako chce, fotografia zachytávajúca našu (myslené ľudskú) pravdivú cestu životom nikdy nevznikla. A tak som ju ani nikdy nikam neposlal. Ale spomeniem si na to vždy, keď sa ešte aj teraz po rokoch na to miesto vrátim. Spoznal som tak zvláštnu radosť porazených (myslené v súvislosti s neúčasťou vo fotografickej súťaži). Pri návrate na miesto „potencionálneho" činu (myslené fotografického) si v mysli vybavím nikdy neexistujúcu fotografiu. A pritom prirodzený chod vecí je väčšinou opačný. Pri pohľade na fotografiu si v mysli vybavíme skutočné miesto. A konkrétnu chvíľu, kedy sme tam boli. Teraz mi je ľúto, že som okolo tej skratky roky iba prechádzal, a nikdy som nič nespravil. Ani len tú fotografiu.

Pritom tá skratka bola pre mňa vždy alegóriou mentality ľudí. Oknom do inak uzatvorenej miestnosti vnútorného sveta časti obyvateľstva (pre účely tohto textu by som ju označil ako „skratková skupina"), ktorá sa vyznačuje tou vlastnosťou, že nerešpektuje poriadok, ktorý by mal v záujme dobrého fungovania vecí pre všetkých obyvateľov rešpektovať každý. „Skratková skupina" však nadobudla pocit, že jej sa to netýka. Mentálne sa stotožnila s presvedčením, že môže, a že by dokonca mala, chodiť po iných cestách ako väčšinová časť obyvateľstva. Tu sa musím na moment zastaviť, pretože mi moje posledné slová znejú už trochu rovnostársky. Triedne bojovne. A čo ty, súdruh, ako si ty vysporiadaný s otázkou skratiek? Na mysli mám ale iba jedno jediné. Všeobecné dodržiavanie pravidiel a zákonov, ktoré sú platné a záväzné rovnako pre všetkých. Respektíve, ktoré by mali byť. Lebo na Slovensku to tak nie je. „Skratkové skupiny" si totiž u nás „chodia", kade chcú. Robia si, čo chcú. A žijú s pocitom, že ich nikto nikdy za ich konanie nemôže brať na zodpovednosť. Žijú podľa pravidiel hrubej sily, ktorá okrem trávy pri chodníkoch udupáva morálku slušných ľudí a v horšom prípade sa aj ich viera v slušnú spoločnosť rozplýva v kalných vodách všetkých tých skratiek, ktoré na Slovensku máme. A taká voda sa do zeme nevpíja. Zostáva na povrchu, až kým sa nestratí v kanáloch nášho zabúdania  a nekonečnej ľahostajnosti.

Nepochybujem o tom, že každý z nás pozná nejakú takú skratku. A tiež pozná a vidí tých, ktorí ich vytvárajú a využívajú. Takéto skratky vedú do kresiel predstavenstiev a do dozorných rád štátnych spoločností. Smerujú k vysokoškolským diplomom. Do bytov, kde nalievajú colu. Do rád expertov pomáhajúcim Grékom ako zajtra privatizovať to, čo mali sprivatizovať už včera. A vôbec, všade tam, kde je krásne mäkučko. Teda pardon, tam už je obsadené. Ale inak všade tam, kam sa nedá dôjsť po normálnych chodníkoch.

Nemyslím si, že správnou reakciou na vychodené skratky je to, že tak začneme robiť aj my. To mi akosi prirodzene bolo jasné už na základnej škole. Riešením podľa mňa nie je ani nepremyslené presunutie chodníkov tam, kade vedú dnešné dobové skratky. To, čo by vzniklo, by sa síce tvárilo ako seriózny chodník, no v skutočnosti by to bola stále skratka. Len prezlečená za chodník. A „skratkové skupiny" prezlečené za slušných ľudí. Pokiaľ budeme „skratkové skupiny" a im podobných ľudí (politikov, sudcov, policajtov...teda tých, ktorí by mali byť tým plotom pri chodníku) iba z diaľky sledovať, pokiaľ budeme stále mlčať, nikdy sa v našej krajine nič nezmení. Nemyslím si, že by riešením mohol byť bezhlavý negativistický protest proti všetkému. Tak napríklad, jedna paralela na myšlienkovú skratku. Na protestoch gorila sa jedného účastníka pýtali, prečo tam prišiel. Jeho odpoveď bola: „Chcel by som, aby sme volili strany, ktoré nás neklamú.". Ja osobne by som za niečo také neprotestoval, ale také strany by som naozaj volil. Veď to nezávisí na nikom inom, iba na voličovi samotnom. Touto skratkou asi cesta tiež nevedie.

Možno by to chcelo zase vyhlásiť nejakú súťaž. Teraz by to už ani nemuselo byť o fotografovaní, kde by sme posielali panoramatické snímky z našich 14-gigabajtových fotoaparátov, zachytávajúce pasúce sa ovce s malebnými krajinkami v pozadí (do úvah o hodnovernosti takýchto snímok sa už dnes púšťať nebudem). Skôr mám na mysli súťaž, v ktorej sa nebude hrať o nič iné ako budúcnosť Slovenska. A ak nám na zmene toho, čo je nám najbližšie naozaj záleží, potom nemôžeme stáť mimo. A ak mi niekto povie, že predsa akákoľvek súťaž je zbytočná, nikdy sa nič nezmení, poviem mu len to, čo tak trochu zapadá do kontextu toho, o čom som písal vyššie: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby".

Je čas zanechať detské spôsoby. Snívať a uvažovať o skutočných veciach. Rozprávať o svojej vízii. A na tomto základe konať. Podieľať sa na vytváraní niečoho pozitívneho. Spoločne s ostatnými, ktorí majú rovnaké predstavy. Až kým sa raz nepozastavím nad tým, že tam, kde bol kedysi vychodený chodník, znova rastie tráva. A niekto kráčajúci oproti povie: „No čo pozeráš? Tak to u nás predsa chodí." Tá veta zaznie tak, akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete.

A ja zrazu zapochybujem, či tu vôbec niekedy nejaká skratka bola. Fotku koniec koncov žiadnu nemám. A keď už som to načal, tak tých sedem rokov pod Atillovými nohami sa mi tiež nejako nezdá. And 2U?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?