reklama

Nová väčšina – pohľad z okna naproti

Pred niekoľkými rokmi vyhral filmový festival v Karlových Varoch taliansky film Okno naproti (La finestra di fronte). Zaujal ma jeho názov. Obyčajný, jednoduchý, predsa vzbudzujúci očakávania. Presne ako život. Nič viac som o ňom nevedel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Najprv som bol zmätený. Potom prekvapený. A nakoniec som z kina odchádzal s takým nepopísateľným pocitom, aký som predtým pocítil iba niekoľkokrát v živote. Kráčal som v tme jesenného večera a moja duša akoby sa premenila na strunu. V kine už vládlo ticho a svetlá už boli dávno zhasnuté, kým vo mne ešte stále brnkali obrazy, slová, gestá. Nepočul som tóny. Iba som ich cítil. Ako sa šíria do chladnej novembrovej noci. Spolu s mojimi krokmi.

O čom bolo okno naproti? O živote. O túžbach. O predstavách. O čakaní s pohľadom upretým mimo vlastný život. O snoch, ktoré sa nenapĺňajú. Lebo sny sú iba snami. Ožiť môžu len našim pričinením v momente, keď si uvedomíme, že nestačí iba prežívať. Že príležitosť, ktorú máme dnes, už viac nikdy mať nemusíme. Že by sme preto mali využiť každú chvíľu a každý deň, ktorý máme pred sebou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Filmové okno naproti bolo predstavou. Únikom pred vlastným životom, ktorý zovšednel. Túžbou po lákavých výzvach. Vzdorom voči poznanej nespokojnosti.

Ale je to naozaj tak? Potrebujeme sa dívať do cudzích okien a čakať, že sa tam objaví niekto alebo niečo, čo nás zachráni? Čo ak sa raz vykročíme za tou predstavou a budeme sami stáť v miestnosti s oknom naproti? Čo uvidíme, keď odhrnieme záclonu a pozrieme sa naopak? Z druhej strany sa budeme dívať na vlastné okno. Na nehybnú siluetu stojacu v tme. Na vlastný život. Vtedy si uvedomíme, že celé to čakanie bolo vlastne iba čakaním na seba samých. Na moment kedy si uvedomíme, že iba prežívať naozaj nestačí a že chceme čosi viac. Čím skôr na to prídeme, tým lepšie. Aby sme nepremárnili príležitosť, keď sme ešte mohli zmeniť chod vecí. Keď sme si ešte mohli vybrať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svoje okná naproti majú aj krajiny. Ľudia, ktorí v nich žijú sa dívajú do tmy pred sebou a hľadajú v nej svetielka nádeje. Hľadajú signály lepšieho bytia. Či už v tom mihotaní vidia toľkokrát omieľanú zmenu. Či sa im zdá, že vidia istoty. Alebo len obyčajných či neobyčajných ľudí. Nikdy to nie je to, čo hľadajú. Tie svetielka tam buďto nie sú vôbec, alebo sú také maličké, že svojím svetlom nikdy nemôžu preniknúť do tmavých zákutí našej spoločnosti. Tam vo svojich istotách pokojne žijú kadejaké kreatúry. A tie na svetlo veľmi nevyliezajú. Tma im vyhovuje. Vynoria sa z nej so železnou pravidelnosťou raz za štyri roky. Nemyslím tým samozrejme štvorročný cyklus olympiád. Aj keď aj tam sa radi ukazujú. No a keď sa už vynoria, nikto si už poriadne nepamätá ich tváre. Nik už nerozoznáva ich hlasy. S tým už však oni dopredu počítajú. Preto môžu začať pekne od začiatku. Zas a znova rozprávať jeden a ten istý príbeh. A z ich úst im znie tisíckrát prerozprávaná história odbornosti, obetavosti a hlbokého pochopenia pre všetkých tých, čo sa na to ich divadlo pozerajú. Nedá mi! Je to silnejšie ako ja. Spomenul som si v tejto súvislosti na jednu scénu z Perinbaby: „Kubko, najedz sa, to som ja sama uvarila, je to dobré. Polovicu som po ceste zjedla a zjedla by som ešte aj polovicu z tej tvojej polovice, keby si nechcel." Takže asi tak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo je základom nášho štátu? Iste, keby som odpoveď na posledne nastolenú otázku nechal na tých, o ktorých bola pred chvíľou reč, definície štátu by sypali z rukávu. „Štát som ja!" Alebo „Štát, to určite nie sú oni.", či „Len ja viem, čo je to štát a čo je pre vás dobré.", tiež „Štát sa o vás vždy postará.", či nebodaj „Štát je tu pre nás." Obzvlášť to posledné berú, bohužiaľ, niektorí politici skutočne doslovne. Výpočet definícií nie je samozrejme úplný. Omnoho viac ich obsahuje denne písaná príručka politologickej každodennosti, ktorá ak niekedy vyjde, tak jedine s podtitulom „História jedného flámu. Ďakujeme, že ste prispeli."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja mám však radšej klasiku. Marcus Tullius Cicero povedal: „Štát je vec verejná." Res publica. Podľa mňa netreba k tomu nič ďalšieho. Štát je vecou nás všetkých. Týka sa každého z nás rovnako. Ak míňa, je to akoby sme míňali my. Ak šetrí, je to akoby sme na horšie časy šetrili my. Ak nepochopiteľne prepúšťa zločincov na slobodu, je to akoby dával facku každému z nás. Ak sa moc správa arogantne, je to akoby strkala prsty do rán ľudí, ktorí sa kedysi za štát obetovali. Základom nášho spoločenského usporiadania sú ľudia. Im patrí všetka moc. Preto by sa podľa toho mali aj správať. Vôľa ľudí prejavená zákonnou cestou vytvára vôľu štátu. Preto je nesmierne dôležité svoju vôľu prejaviť. Pritom je nesmierne dôležitý nielen obsah, ale aj forma.

O žiadnej krajine nemožno a priori povedať, že by bola dobrá alebo zlá. Charakter krajiny určujú charaktery ľudí. Preto dajme toto na prvé miesto predtým, než začneme robiť čokoľvek iné. Dobrý charakter je tou najlepšou zmenou, najistejšou istotou a vo veciach verejných doteraz stále aj tou najneobyčajnejšou vecou. Ak sa niekto uchádza o našu podporu, najprv by sme ho mali spoznať. Mali by nám byť známe jeho myšlienky, názory a zámery. Mali by sme poznať jeho minulosť a podľa nej ho hodnotiť. O tom bol Sen pre Slovensko Daniela Lipšica a Jany Žitňanskej po ich odchode z KDH, ktorý vstúpil do spoločenského povedomia na konci mája a ktorý mal prelomiť bariéry a mal byť cestou stretávania a poznania. Poznanie je nevyhnutným predpokladom konania. Sen pre Slovensko bol o spoznávaní individuálnych snov a o ich spájaní. Sen pre Slovensko sa po včerajšom sneme zmenil na politické hnutie Nová väčšina (Daniel Lipšic). Osobne vnímam vznik tohto hnutia ako podanú ruku ľuďom, ktorým záleží na charaktere a budúcnosti ich krajiny. Nová väčšina nie je o ľuďoch, ktorí chcú iba snívať. Nová väčšina je o ľuďoch, ktorí vedia, že musia pre svoj spoločný sen niečo urobiť. To najdôležitejšie sa dá zhrnúť do jednej vety: ekonomické reformy a spravodlivosť. Inak im ostane iba smutná spomienka na premárnenú šancu a v ruke lístok na loď, ktorej smer bude vopred určený záujmovými skupinami. Na palube tej lode bude kopa času premýšľať, ako je možné, že mlčiaca väčšina sa plaví tam, kde za ekonomické reformy považujú zmeny tokov verejných financií do súkromných vreciek a kde je spravodlivosť len prázdnym slovom.

Preto, ak nám naozaj záleží na našej krajine, mali by sme začať od seba. Pozrieť sa na vlastné životy z druhej strany. Z okna naproti. A na základe toho konať.

Preto budem podporovať ľudí, ktorých príbehy nie sú iba hlasmi v tmách, prípadne hlasmi z konšpiračných bytov. Budem podporovať ľudí, ktorí ma inšpirujú. Ľudí, ktorí sa nikdy nenechali zlákať mocou. Ktorých charakter, ma nikdy nesklamal. Na tom je postavená moja dôvera. A už nikdy nechcem v týchto otázkach robiť kompromisy a vyberať si menšie zlo. Iba tak sa z mlčiacej väčšiny môže stať nová väčšina, ktorá zmení charakter krajiny.

Nemôžeme sa iba pozerať na druhú stranu, do tmy a čakať, že z nej niekto vystúpi a zachráni nás. Musíme zobrať svoj život do vlastných rúk a vsadiť na to dobré v nás. Neverím, že pre ľudí jednej krajiny môže mať niečo väčšiu silu ako pozitívna idea v mysliach väčšiny. Neverím, že politika začiatku tretieho tisícročia je vyprázdnená a že v sebe neskrýva veľké výzvy. Neverím, že tou najväčšou výzvou našej generácie už dávno nie je túžba presadiť slušnosť a statočnosť v spoločenskom živote. Len si to musí povedať čo najviac ľudí.

Toto je po rokoch moja spomienka na jeden film. Talianska kinematografia je totiž na rozdiel od talianskej ekonomiky hodná obdivu.

A toto je môj pohľad na ponovembrovú krajinu roku 2012, kedy znova cítim nádej, že aj tá bude raz hodná obdivu.

Miroslav Surmanek

Miroslav Surmanek

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som Slovákom žijúcim v zahraničí. Právnikom, pre ktorého je právo viac než len súbor autoritatívnych textov. Sloboda viac, než len domáhanie sa vlastných práv. A spravodlivosť viac, než formálne usporiadanie vzťahov. Podporujem hnutie NOVA. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéRes publica

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu