Kam inam než tam ísť?

Autor: Miroslav Surmanek | 6.11.2013 o 17:18 | (upravené 6.11.2013 o 18:59) Karma článku: 6,59 | Prečítané:  306x

Tých miest, tvárí, slov, letákov a plagátov. Koľko ich vlastne je? Kde sa to všetko končí? A kde začína? Pýtal som sa sám seba, v priebehu predvolebnej kampane do Košického samosprávneho kraja.

 

Možno v skoré sobotné popoludnie na futbalovom zápase. Zatajil som dych, keď sme sa tam vybrali. Traja „cudzinci" na dedinskom futbalovom zápase. Ešteže domáci neprehrávali. Škoda, že neviedli. To by mohla byť atmosféra cez prestávku uvoľnenejšia. Rozdali sme zopár letákov. Oslovili ľudí. A oni oslovili nás. Tí najpriebojnejší nám rovno vynadali. Poriadne nahlas a suverénne. Bez otázok. Bez čakania odpovedí. Nuž ale všetci sme dietky Božie. Niekedy napovie viac gesto než slovo. Akokoľvek štipľavé. Videl som, ako krik jedného hulváta „vodcu" zarazil aj zopár ľudí postávajúcich v hlúčiku v jeho okolí. Boli to jeho vlastní ľudia, ktorí ustúpili arogancii. Urobili zopár krokov dozadu. Stiahli sa do bezpečia vlastnej anonymity. Svoj prvotný záujem o skutočnú debatu uzemnili, ako keď blesk zletí dolu po hromozvode, pohľadom upretým rovno do zeme. Svoje myšlienky a pocity zase raz pod tlakom okolia zverili zelenému trávniku. Na ten sa o chvíľu vrátili oddýchnutí futbalisti. Aspoň niečo. Ich pohľadu to vrátilo rozmer nádeje. Prachsprostá arogancia, a pritom je jedno, či sme s ňou konfrontovaní na dedinskom futbale alebo v štáte, je silnejšia iba naoko. Zafúka vietor a vytrhne strom aj s koreňmi. Ale trávičkou len tak zavlní. Dnes sme boli tou trávičkou. A voľby nie sú zápasom, ktorý by stálo za to vypustiť. Aj keď sa zdá, že má súper navrch. Športu zdar!

Tak ešte raz. Možno sa to začína v celkom inej obci. Tam, kde starosta neváha na obecnom úrade prijať každého, kto prejaví úprimný záujem. Strávili sme spoločne len niekoľko minút, ale aj krátky čas nám stačil na to, aby nám vlastná skúsenosť mohla potvrdiť, že nezáleží na straníckom tričku, farbe kravaty, či národnostnej príslušnosti, ak ľudia majú záujem porozumieť si. Na úplnej periférii michalovského okresu starosta roky pracuje pre svoju obec, a to bez výraznejšieho záujmu okolitého sveta. Robí to preto, že mu na tom naozaj záleží. Inak to ani nejde. Stretnutie s ním mi ukázalo, aké dôležité je zachovať si rozlišovaciu schopnosť rozoznávať skutočnosť od virtuálnej reality. Naozajstnú ľudskú snahu od predstieranej. V tejto súvislosti sa mi zdá, že billboardy, ktorými je oblepené naše mesto a náš okres, sú tisíckrát opakovanými frázami ľudí, ktorí v mnohých prípadoch kampaň berú iba ako povinnú jazdu k tomu, aby si udržali to jediné, na čom im záleží. Svoje vlastné istoty.

A do tretice. Možno sa to všetko začalo na stretnutí s občanmi v meste na juhu nášho okresu. Keby som tam nebol, tak neuverím. Bez preháňania to bolo najlepšie stretnutie, aké som kedy absolvoval. Zo všetkých strán počujeme, ako zle sa nám žije. A je to pravda. Iba nadávať však nestačí. Ten, kto iba nadáva na pomery, je pre mňa asi taký presvedčivý, ako sneh uprostred leta. Alebo ako mních vychádzajúci z nevestinca. Iba nadávať je ako pobozkať spiacu Ruženku a nečakať, kým sa zobudí. Výnimočnosť toho stretnutia spočívala v skutočnom záujme o dianie okolo seba. Prišli tam ľudia, ktorí nás nepoznali. Mladí, ktorí svoj voľný čas mohli využiť na sto plus jeden rôznych spôsobov. Rozhodli sa však prísť vypočuť si cudzích ľudí rozprávajúcich o tom, že keď nebudeme iba sedieť doma a nadávať, môžeme spoločne veci zmeniť k lepšiemu. Záujem je skutočne neobyčajnou vecou. Má v sebe potenciál zmeny toho, čo nám vadí a čo sa nikdy nezmení samo od seba.

To boli momentky z končiacej sa predvolebnej kampane. V jej priebehu som pozoroval jasný trend. S prebúdzajúcim sa záujmom ľudí, rastú aj nároky na čestnosť, slušnosť a odbornosť vo verejnom živote. S rastúcim záujmom si aj ľudia sami začínajú uvedomovať svoju silu. Je to však iný druh sily, ktorá nepodlieha vetru. Toto je základ slobodnejších a lepších životov, ktorý sme sa už dávno rozhodli obetovať na oltár voľby nikdy nekončiaceho menšieho zla. Prípadne na oltár úplného nezáujmu.

Ak by som do toho mal ísť znova, išiel by som. A kam inam by som mal ísť než tam? Na všetky miesta, ktoré som pred voľbami prešiel. Za ľuďmi, ktorých som stretol. Za slovami, ktoré som počul. A za nádejou, ktorú som cítil.

Preto celkom logicky ani neriešim, kam pôjdem túto sobotu. Ak to tu má mať zmysel, tak kam inam, ak nie voliť?

Všetko ostatné totiž znamená, že si moje nevolenie príde raz za mnou. A v takom prípade by som radšej bol kdekoľvek inde, než doma.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?