reklama

Jeseň plná prekvapení

Jeseň ma zakaždým prekvapí. Svet zmení farby. Vzduch sa ostro derie pod kožu. Zubaté slnko sa už neodváži na veľkú cestu modrou oblohou. Kratšie večery. Dlhšie rukávy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Akoby aj ľudské myšlienky fungovali podľa ročných období. Zima zmrazí, čo bolo staré. Prvý sneh prikryje posledné spomienky. Každá druhá myšlienka neprežije chladné januárové noci. Stratia sa ako dych premenený na paru. Stačí zopár krokov po čistom bielom snehu. Na dlhých cestách zabúdania sa zároveň rodí niečo nové. Zima je spomienka. Jar je túžbou zaplniť prázdne miesto. Je očakávaním. Je plánom. Je hrou s predstavivosťou. Vierou v znovuzrodenie, ktorá rastie s blížiacim sa letom. Vtedy je rok už známy. Má vôňu, chuť a farbu. Je všade naokolo. Valí sa zo všetkých strán. Ťažko uveriť, že sa niekedy skončí. Máme všetok čas sveta, však?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď v jeseni začne opadávať lístie, je to ako prežívať to všetko znovu. Ale inak. Zafúka vietor a list sa uvoľní z konára stromu. Je ako prežitý deň. Padá a pretína zorné pole spomienok. Farebná nádej. Suchá výčitka. Padá k zemi. Jeden deň vedľa druhého. Farebný život končiaceho sa roku. Päť pracovných dní. Jeden ako druhý. Prekročím sobotu. Nedeľu však už zašliapnem. Povaľujú sa tu sviatky. Pondelky a hneď vedľa piatky. Prvý máj pod lavičkou! Čo by o ňom v novembri napísal Karel Hynek Mácha? Nebol ten lásky čas iba strateným časom Marcela Prosta? Mám ho hľadať v opadanom lístí? Či si iba opakovať slová Jaroslava Seiferta: „Do šedé mlhy padá země stará, na malou chvilku usnouti."? Aká dlhá to bude chvíľa? Trochu sa bojím odpovedí. Neklásť si otázky by však bolo horšie, ako tá najhoršia odpoveď. Preto urobím ďalší krok. Po suchom farebnom mori spomienok do budúcnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zažívam to zas a znova. Zakaždým som však prekvapený. Akoby to bolo vždy po prvýkrát. Listy opadávajú. Potom znovu dorastú. Roky sa opakujú. A ľudia sa nemenia.

Asi preto sa nemenia ani ponovembroví politici. Poniektorí samozrejme, ako neopadavé ihličnany, pamätajú ešte aj predrevolučné časy. Je viac takých odolných, dobre zakorenených jedincov. Dívame sa na nich zo zotrvačnosti. Niekedy vyzerajú, že už-už odpadnú. Vždy sa však nájde niečo, čo im do žíl vleje tú povestnú životodarnú silu. A znovu sa začervenajú. Sú tu s nami stále. Dívajú sa na nás z televízie, novín a plagátov. Notoricky známe tváre a gestá. Poznáme ich po hlase. Zvykli sme si na nich. Už sa ani nesnažíme premýšľať nad tým, čo hovoria a ako sa správajú. Prepadli sme pasivite. Nečakáme od nich nič. Ani oni sa nás už nesnažia prekvapiť. Už len sú. A sú, akí sú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V západoeurópskych krajinách sa stav politického „vyhorenia" objavil skôr. V porevolučných rokoch existovala nádej, že by práve stredná Európa mohla byť novým impulzom. Zdrojom novej energie pre celú Európu, ktorá mala potenciál zmeniť zaužívaný chod vecí. Nestalo sa tak. Dívajúc sa na apatiu v spoločnosti sa ma zmocňuje presvedčenie, že celá stredná Európa premárnila svoju šancu. Nestali sme sa vzorom. To, čo sme mohli zmeniť, zmenilo nás. Postupne sme si sami vytlačili skutočné politické osobnosti na okraj politického diania. Vyhnali sme ich, ohovorili, zabudli. Neboli sme okradnutí niekým zvonku. Sami sme sa nechali okradnúť. Zvolili sme si ľudí, ktorí za to nestáli. V lepšom prípade to boli komedianti predstierajúci záujem o človeka, pritom iba sledujú vlastné záujmy. Stále dookola omieľajú prejavy, ktoré im niekto napísal. Z demokracie si urobili trhací kalendár. Z volieb kŕmenie zvere. Vysmievajú sa nám priamo do tváre. V horšom prípade sme dali moc priamo do rúk pohrobkov komunistických papalášov, ktorí sa najrýchlejšie adaptovali na zmenené pomery. Tým sme iba žralokom napustili bazén. Skúste si v ňom teraz zaplávať!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pritom práve títo novodobí „podnikatelia" už roky drancujú našu krajinu. Bez priameho prepojenia na štát a „našich" zástupcov by neboli ničím. Akceptovali sme túto hru. Preto demokracia pre nás stratila svoj pravý význam. Prestala byť slobodnou voľbou. Prežívala prinajlepšom ako prostriedok akceptácie „menšieho zla". Preto ľudia čoraz častejšie tvrdia, že za „starého režimu" bolo lepšie. Priznať to však zároveň znamená rezignovať na hodnotu slobody.

Tragickým vyvrcholením spoločenskej apatie a nezáujmu bola prezidentská „Sofiina" voľba Mečiar - Gašparovič. Ale ani to nebol ešte koniec. Mysleli sme, že sa týmto odrazíme od dna. Pritom sme len ďalšie dno prerazili. A to momentom, ktorý je podľa mňa najvýstižnejším symbolov našej doby. Deň neslýchanej arogancie moci, kedy sluha oligarchov v pozícii víťaza volieb s Coca colou v ruke bez hanby ukázal komu naozaj slúži.

Všetkým slušným ľuďom dal na známosť, že tejto krajine už nevládnu ľudia, ale oligarchovia. Teda vplyvné skupiny financujúce politické strany, ktoré sú s nimi prerastené tak, že už nie je možné rozlíšiť, kde sa končí politika a kde začína biznis. Myslím, že tohto faktu si je dobre vedomá väčšina ľudí na Slovensku. Aj napriek tomu táto väčšina nerobí nič preto, aby to zmenila. Rozšírila sa „blbá nálada" a rezignácia. Naša krajina ustrnula. Ako keď človekom zatrasie prvý jesenný mráz.

Pritom jediným riešením je pravý opak. Záujem o to, čo sa deje okolo nás. Aktívny prístup k spoločenskému životu. Uvedomenie si toho, že arogancia moci nikdy nemôže odolať sile ľudí. Nie je to len fráza. Je to tak. V konečnom dôsledku sme to jedine my, kto rozhoduje o svete v akom budeme žiť. Keď naše túžby nepretavíme do skutočnej snahy, nikdy sa to nezmení. Krajina bude spať tichým spánkom. Zostane nám len predstavivosť. Akokoľvek farebná. Ale nereálna.

Politikom nezáujem ľudí vyhovuje. Vyhovuje im spoločenský útlm, apatia a rezignácia. Budú donekonečna rozprávať o tom, ako bude lepšie. Ale neurobia pre to nič. Veď prečo by to robili? Kým ľudia čušia, oni len hľadajú príležitosť ako spriadať svoje siete. Politik tohto druhu chápe slovné spojenie „sociálna sieť" celkom inak ako internetová generácia. Jeho „sociálna sieť" je spôsob, ako využiť svoje postavenie, známosti a možnosti vo svoj vlastný prospech.

Poznáme vôbec svojich zástupcov? Rozmýšľame nad nimi? Akú úroveň majú tí, čo nás zastupujú? Aké znalosti, schopnosti, morálne kvality? Vieme to? Čo o nich vlastne vieme? Iba to, že ich nominovali politické strany. Ale nič viac. Musíme prejaviť viac záujmu o ľudí samotných. Pýtať sa. Rozprávať. Písať. Komunikovať. Iba tak vnesieme do spoločenských vzťahov trochu prepotrebnej ľudskosti. Lebo nakoniec je to všetko iba o ľuďoch. Tých, ktorí si vyberajú. A tých, ktorých si vyberieme.

Keď to necháme tak, život celkom isto pôjde ďalej. Čas sa kvôli tomu nezastaví. Listy preto neprestanú opadávať. Ani znovu ožívať. Nekonečný kolobeh života nás bude vždy znova a neprestajne udivovať. Ale stačí to? Nechceme niečo viac? Obzvlášť teraz, v týchto jesenných dňoch, keď kráčajúc po farebných listoch v nich môžeme vidieť farby prežitých dní našich životov.

Dívam sa na ne a vravím si, že iba prežívať nestačí. Život plynie rýchlo. O chvíľu príde prvý sneh. A my tým politickým dinosaurom ani nestačíme ukázať, že vieme žiť.

Pasivita. Ľahostajnosť. Nezáujem. Práve s tým počítajú. To im dáva pocit neohrozenosti. To im dáva ich istoty. Prekvapíme ich už v komunálnych voľbách?

Miro Surmánek

Miroslav Surmanek

Miroslav Surmanek

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som Slovákom žijúcim v zahraničí. Právnikom, pre ktorého je právo viac než len súbor autoritatívnych textov. Sloboda viac, než len domáhanie sa vlastných práv. A spravodlivosť viac, než formálne usporiadanie vzťahov. Podporujem hnutie NOVA. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéRes publica

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu