Na Pohode som predtým ešte nikdy nebol. Viackrát som sa chystal. Vždy som sa najprv hecoval, potom nestíhal, hneď na to ľutoval, že to nevyšlo. A keď sa rok s rokom stretol, celý proces sa zopakoval. Tentokrát mi do toho vstúpilo niečo nečakané. Zovšednená ceremónia odhodlania, nestíhania, sklamania a nového odhodlania sa mi nabúrala nástupom do Interface rýchliku z Košíc do Trenčína. Dovtedy niečo nevídané! Krok od plánov k ich realizácii má v sebe priam mystickú energiu.
Prečo práve tento rok? Ani sa mi nezdalo, že by som tento rok bol viac v pohode ako po minulé roky. Ani času som nemal viac, ani peňazí. Asi to bol Travis! Pre mňa kapela prvého desaťročia nového storočia. Niečo, čo prišlo na rad akosi automaticky po R.E.M. a U2. Presnejšie nie po, ale čo sa k nim pridalo. Bolo to pre mňa niečo nové. Zhudobnená krása snívania. Pri počúvaní ich piesní som sa cítil dobre a slobodne. Všetko sa zdalo jednoduchšie. Vzdialenosti kratšie, prekážky ľahšie. Takto som si to analyzoval a odôvodňoval cestou vo vlaku. Vo vlaku za slobodou, ktorej nikdy nie je dosť. A má mnoho tvárí. Viaceré z nich som začal spoznávať po príchode na trenčianske letisko.
A bol som prekvapený pestrosťou miesta. Všetko sa to tak nejako hemžilo a presúvalo sem a tam. Spleť ľudí, farieb a tónov. Plejáda odlišností nárečových, jazykových, národnostných, generačných, svetonázorových, proporčných a možno aj orientačných. Všetky tie odlišnosti dohromady pôsobili súzvučným dojmom. Alebo čo ja viem, či to bol súzvuk. Skôr by som povedal, že som sa nad tým nezamýšľal. Všetko naokolo mi pripadalo prirodzené a nenásilné. Ak by niekto chcel, aby som mu podpísal „perfect understanding“, asi by som sa zdráhal. Ak by sa hlasovalo za pohodový stav, neváhal by som ani sekundu.
Medzi horami vládla sloboda. Mohli sme si vybrať, čo budeme robiť, kam sa vyberieme, koho budeme počúvať a koho nie. Každý bol pokojnejší ako v „normálnom svete.“ Možno preto aj ohľaduplnejší. Sloboda sa v nás rozvíja v plnej miere práve keď nepociťujeme žiaden tlak. Vtedy sme takí, akí sme. Preto nikdy na nikoho netlačím. Čakám, ako sa kto rozhodne. Ako sa zachová. Čo povie a čo zamlčí. Kedy sa usmeje a prečo. Kedy ma obíde, kedy naopak pozdraví. Kedy je úprimný a kedy niečo skrýva. Sloboda má v sebe zvláštne čaro. Rád sa naňho pozerám. Rád ho vnímam.
Na ceste do Trenčína som zažil slobodu troch košických umelcov, ktorí mali zabávať cestujúcich. Na jednej zo zastávok vybehli aj so svojou hracou skrinkou na perón a tam tancovali, kým vlak stál. Keď výpravca zapískal na odchod, tancujúca slečna v dlhých ružových šatách a v klobúku veľkosti nadrozmernej batožiny spozornela a ustrnula v hereckej póze očakávania pýtajúc sa chlapíka v modrej uniforme: „Treba nastupovať?“ Ten, očividne zaskočený, neodpovedal. Ona, predstierajúc nespokojnosť, zopárkrát zastepovala na mieste a spýtala sa zase a stokrát naliehavejšie: „Treba?!?“
Z Prahy prišiel na Pohodu Fedor Gál. Dvadsať rokov po prevrate priniesol svoju slobodu. Bola to celkom iná sloboda. Nie taká hravá, nie taká bezstarostná. Aby ju našiel, musel prejsť po krátkej – dlhej ceste nášho zabúdania. Ak ho dvadsiatnici v dave nepoznali, využívali len svoju slobodu nepoznania. Tá je privilégiom tých neskôr narodených. Tých, čo si ešte nemusia pamätať. Ak ho však počúvali, tak už aspoň trošku tušia, že demokracia sama o sebe nie je slobodou. Žiaden systém nie je slobodou. Slobodu má každý v sebe. A iba na ňom záleží, ako s ňou naloží.
„Ať mír dál zůstává s touto krajinou“, znelo tak zvláštne dojímavo v tejto našej krajine. Marta Kubišová spieva „náramně krásně známně a neznámně a na mně tíha podivná doléhá“, keď si uvedomujem, že to, čo som počul, bol jeden z najkrajších koncertov, na akom som kedy bol. Slobodu a radosť bolo cítiť v každom jej geste, v každom pohľade. Z jej života sa sloboda nikdy nevytratila. Vie to aj Iveta Radičová, ktorá veľmi stála o podanie jej ruky po koncerte v stane za pódiom.
Pri piatkovom západe slnka Pohodu zaplavila sloboda Patti Smith. Jej „People have the power“ nabilo každého. Bol to iný druh slobody. Silný. Vytrvalý. Táto americká rockerka obrátila svet naruby. Akoby sa loď Mayflower vrátila späť do Európy a priniesla nám stratenú túžbu po slobode a šťastí. To isté, aj keď iným spôsobom, sa nám snažili povedať The blind boys of Alabama. Ich úprimné poďakovanie divákom, ktorých ani nevideli, bolo ďalším krásnym momentom tohtoročnej Pohody. Rozlúčili sa u nás nepredstaviteľným pozdravom: „God bless you!“
Travis som nevidel. Len som si opakoval refrén ich piesne Paperclips: „I pray to God if there was heaven, but heaven seems so very far from here.“ Spoza plota som sa obzrel za letiskom, ktoré všetci opúšťali. Narýchlo zbalené stany, niektorí nestihli ani to. Všetci premoknutí a uzimení.
Na preplnenej vlakovej stanici v Trenčíne sa ľudia prezliekali a požičiavali si navzájom mobily. Miestami to vyzeralo ako „The Beautiful occupation“ /ďalšia skladba od Travis/. Nikto nevedel, ako sa dostane domov. Mesto pre tých, ktorí nemali kam ísť, pripravilo športovú halu. Neskôr sme sa dozvedeli, že o niekoľko hodín budú vypravené špeciálne vlaky do Košíc a Bratislavy. Po stanici sa rozliehal rázny hlas správkyne staničného WC: „Bohatstvo! Ale vám to zle dopadlo. Aj my sme nervózne! Pošli ešte dve baby! Ale platiť!“ Museli mať rekordnú tržbu. Peniaze dávajú slobodu. „She is so strange.“ Tiež pieseň od Travis.
Vo vlaku do Košíc sa nám opila brigádnička, ktorá mala mať na starosti vlak. Pamätal som si ju ešte z cesty do Trenčína. Cestou tam nevydala ani hláska. Alkohol jej dodal guráž a slobodu prejavu využila prezentáciou citlivo, ale profesionálne zdatne až gurmánsky vybraného mixu vulgarizmov, ktoré ju priblížili primitivizmu asi na takú vzdialenosť, v akej boli Američania pred štyridsiatimi rokmi od mesiaca. A ja verím, že tá stopa je pravá!
Som doma. Skôr než som čakal. Je tu akosi dusno. Pootvorím okno. Vzduch sa nahrnie do miestnosti. Pocítim vôňu leta. Taká tu bola pred búrkou. Až ma to zarazí. Hľadím do tmy a na chvíľu sa opäť cítim ako tam vonku pri Trenčíne. Slobodný. Len ten vietor ma akosi znepokojuje.
